Názory

.snáď to pochopíš

22. března 2015 v 11:53 | T.
Všetko krásne od znova.
Zabudni na ľudí, zabudni na problémy, ktoré ťa napĺňajú. Ťukaj do klávesnice tak rýchlo, a tak efektívne ako len dokážeš. a dúfaj, že z toho vznikne čosi zmyselné a kus inteligentné.
Nový mesiac (spoločne s novým rokom), nový blog, nová ja.

Povzdych. nepresedčila som ťa. nevadí mi to. si len človek.

Moje druhé ja je bastard!

23. května 2014 v 23:13 | Admin
Moje druhé ja je..
mojím priateľom, no protivníkom,
výzvou aj prekážkou,
šťastím i smútkom,
no predovšetkým som to ja samotná!

Prvé ja a druhé ja sú si dosť podobné. Obe ja, sa schovávajú v nás. Tam niekde vo vnútri. Samozrejme to prvé, je viac uprednostňované, keďže je prvé. Riadi väčšinu rozhodnutí v našich životoch. Prvé ja, sme vlastne my samotní!To ako sa chováme v bežné dni. To ako reagujeme. To ako fungujeme vo svete. Ale čo druhé ja ?Ticho čaká. Načúva. Pripravuje sa na výbuch. Na explóziu, ktorá príde v tej najnevhodnejšej chvíli. Chce sa stať prvým ja, no to nemôže. Ľudia sa nemenia zo dňa na deň, a tak ako sú si prvé a druhé ja dosť podobné, aj tak sa od seba dosť líšia. Je to ako zlo a dobro. Ak je niekto na povrchu zlý, jeho druhé ja schováva v sebe štipku lásky a nehy. Naopak, ak je niekto dobrý, druhé ja prekvapí zlobou.

Moje druhé ja je dosť bastard! Nikdy som ani len netušila, že dokážem niekoho nenávidieť tak moc, až budem premýšľať nad tým, aká by bola jeho smrť pre mňa potešujúca. Ani vo sne by ma nenapadlo, že predstavy ako ten človek trpí, budú vo mne vyvolávať útechu. Nikdy som nemala chuť sa niekomu pomstievať za to, ako sa ku mne zachoval. Prvé ja mi vždy potichu napovedalo, že dôležité je odpustenie - nie pomsta. No poslednou dobou mám pocit, akoby moje prvé ja pomaly upadalo. To druhé ho zvrháva z postu veliteľa a pomaly zasadá na trón..

Moje druhé ja nie je oblečené v temnej - čiernej farbe. Nemá cez seba prehodenú obrovskú kapucňu, pretože zakrýva ohyzdnú tvár. Práve naopak. Je nádherné! Odhalené. Je krajšie ako si len môžete predstaviť. Prvé ja sa mu nevyrovná! Krásou mu nesiaha ani po päty. Predstavuje akýsi hriech, ktorý má zvádza vydať sa na cestu, ktorá vedie po tej zlej stránke. Otravnej a nenávidenej!

No statočne odolávam. Zatiaľ.

Svet sa mení...

17. února 2014 v 21:37 | Xiloli
Svet je vraj zlý, krutý,.. no poviem vám, bude ešte krutejší!

Všade kade chodím, stretávam sa len s tým ako je "všetko" zlé. Ako je všetko na nič.. a ako pomaly, ale isto svet zaniká. Prečo to robíme ? Prečo si pripúšťame len veci, ktoré sú zlé ?! Čo tak sa usmiať a povedať, ako krásne svieti slnko ? Aký nádherný máš úsmev ?

Poviem vám, mne sa dnešný svet páči!
Viem, mohol by byť aj lepší.. no boli doby, keď bol ešte horší!

Svet je taký, aký si ho každý z nás urobí. Ak ho chcete zmeniť, musíte začať u seba. Vy samotní potom ovplyvníte druhých a tí druhí zase ďalších! Všetko je v mysli.. tak do toho :)

...A TERAZ Z REALITY...
16.2.2013 - som sa bola s mamkou a sestrou prejsť popri našej nádhernej Liptovskej Mare. Niečo som pofotila a pohrala sa so psíčaťom. Keď sme asi o 45 minút prišli k autu, vyutierala som Tea (bol celý zablatený) a nehali sme ho dnu odpočívať. Vošli sme do reštaurácie, ktorá nesie názov Villa Betula a posadili sme sa oproti televízoru. Milovníci olypiády určite pochopia prečo. Slovensko VS Rusko. Akurát prebiehala tretia tretina. Všetci zaujato sledovali. Čašníci, vedúca rezepcie, návštevníci - skrátka všetci. Rýchlo k nám pribehol časník a spýtal sa, čo si dáme. (Poviem vám, v živote som nestretla chalapa s krajších hlasom. Okamžite mi pri jeho počúvaní napadli tie nádherné reklamy, čo chodia v kinách. Jeho hlas bol fakt dokonalý.) Ako si tak zapisoval našu objednávku, obzeral sa popri tom na televízor. Stále, keď komentátor čo i len trošilinku zdvihol tóninu hlasu, s očakávaním sa obzrel. Bolo to zlaté.. Za normálnych okolností, by si to samozrejme čašník nemal dovoliť. Prekvapivo som čakala, že mu mama čosi povie, (čosi nie zrovna pekné) no ona sa len pozrela, usmiala sa a taktiež sa zahľadela na hokej. Bol to krásny pocit.. Vtedy.. sme si boli všetci rovní! Vtedy pri hokeji, sme boli všetci v miestnosti jeden národ. Slovensko! Spoločne sme sa smiali.. a keď niekto niečo povedal, všetci sme ho počúvali a následne reagovali. Každému bolo jedno či je niekto šéf reštaurácie, či časník, alebo obyčajné blonďaté dievča s blogom oculta. Všetci sme držali palce a fandili do posledných minút!

○○○

Keď sme sa vracali.. už z reštaurácie mama sa zastavila ešte v meste. Išla mi ukázať, kde budem musieť zaniesť jej kostým z plesu. (Každoročne si s tatkom a rodinnými priateľmi výjdu na maškarný ples :D Bola striga). Zrazu som počula za sebou kroky. Rýchlo som sa obzrela a zbadala chlapa. So smutným výrazom. V otrhanom a špinavom oblečení. Len tak sa tackajúceho.. Bol to chlap bez dovoma. Avšak zarazilo ma, čo držal v ruke. Boli to odpadky. Nie jeho. Odpadky, ktoré zbieral okolo zaparkovaných áut. Ledva ťahal nohy za sebou a ešte aj zbieral smeti. Načo to robil ? Nikto mu za to neplatil. Nemal z toho absolútne nič, azda len dobrý pocit. Usmiala som sa na neho, pretože ma potešila predstava, že mu nie je ľahostajná naša Zem. Náš život. Bolo to silné. Vidieť niekoho tak na mizine a ešte dbať o to, aby bolo čisto, keď sám čistý nebol. Vtedy sa jeho tvár skrivila a vyčarovala opätovaný úsmev. Usmiala som sa znovu a vošla do podchodu. Keď som sa vrátila, už bol inde. Videla som ho, ako sa znova a znova zohíňa po smeti. Priala by som si, ho ešte raz stretnúť, aby som mu mohla povedať akú krásnu vec robí :)

○○○

...a potom že svet nie je krásny.
Pamätaj, veci budú také,
aké si ich sám urobíš!

Pre svet nie si ľahostajný! A práve naopak..
Si ten najdôležitejší!

Byť na tom lepšie.

3. prosince 2013 v 21:24 | Xiloli
Úsmev. Prečo ? Pretože môžeš!

Doba je taká, že si všetko berieme príliš vážne. Nevieme sa tešiť z maličkostí a dokonca sa trápime aj pre veci, pre ktoré nemusíme. Možno sme radi ľutovaní, možno chceme byť zaujímaví,..

Nič nie je také zlé, aby nemohlo byť ešte horšie!

Ľudia sa málo usmievajú. Málo sa tešia zo života.. Z malých prúserikov si vytvárajú obrovské konflikty.
Niekto to robí z nešťastia, ktoré sa dá zahnať.
Niekto z protivnej nálady...
a niekto z pocitu dôležitosti.

No.. načo je to dobré ?

Nebolo by lepšie mať neustále úsmev na perách ? Dobrú náladu v očiach a šťastie v živote ? Nežilo by sa nám predsa len lepšie ?

Bez závisti, nenávsiti či pocitu zla či smútku. My sme ľudia..a len my, dokážeme zmeniť svet. Sme tvory, ktorým bola do rúk vložená sila - tak ju využime! Nie na zlé veci.. Zmeňme svet k lepšiemu. Viem, že to tento článok nezmení,..

Majme šťastnejší život, pretože to ide! Vždy je cesta, ktorá vedia von z toho nekonečného labyrintu. Vždy sa vynorí svetlo z tej najväčšej tmy. Vždy po noci príde deň a po plači smiech!

NIČ NIE JE TAKÉ ZLÉ, ABY NEMOHLO BYŤ EŠTE HORŠIE!


Môj usmievavý havo :3

Kvôli čomu si sa naposledy trápil ? Bolo to naozaj také zlé ? Trápia sa tvoji priatelia ? Kvôli čomu ? Príde ti to absurtné ? Je ti občas všetko jedno ? Čo máš rád/čo nemáš rád ?

Čo mi tvorí úsmev na perách ?

1. listopadu 2013 v 23:30 | Xiloli
Poslednou dobou sú moje pocity také striedavé, a keďže nechcem tento (renesančný) článok písať v pochmúrnom duchu, rozhodla som sa pre takúto milú, úprimnú tému.

Takže, čo mi dokáže vytvoriť úsmev na perách ?

Pocit dôležitosti. Jasné, komu by sa toto nepáčilo. Pocit, že vás ma niekto skutočne rád, a že ste v jeho živote dôležitý je nenahraditeľný. Navyše, keď je to úprimné... je to ešte krajšie.
Dobrý argument. V poslednej dobe mám s ľuďmi čo tvoria môj svet rozdielne názory... No sme niečím iní. Nechováme sa ako malé decká, čo sa večne hašteria. Rozumne si argumentujeme a presviedčame sa. A viete čo je skvelé ? Keď sa konci debaty s vami súhlasia aj ľudia, čo boli na začiatku proti.
Radostný psík. Predstavte si to, unavená po celom dni strávenom v škole otváram dvere do bytu. Hneď ako vopchám kľúčik do dverí... už mi čosi škriabe na dvere. Je to on. Ten večne milujúci havo, ktorý sa teší len na to, ako sa objavím vo za prahom. Milujem, keď kňučí radosťou. Keď vyskakuje a obžúva mi šnúrky od mikiny či topánok. Keď pobehuje po byte ako splašený.. Doknca sa ani nenahnevám, keď si občas od radosti cikne :D Hneď mám viac energie vziať ho na dlhú prechádzku, kde som len ja a on :3
Teplo domova. Je krásna jeseň, čo nám v podvečer prináša chlad. Vždy ma nesmierne poteší, keď otvorím celá uzimená dvere a je mi hneď teplejšie.
Prázdniny. Samozrejme. Blbnutie, priatelia, zábava, prúsery.. to je také pubertiacke!
Keď chápem matike. Nerada by som to tu rozpisovala, ešte by som to náhodou zistila, že tomu vlastne ani nechápem.
Objatie od nečakaného človeka.
Nežné dotyky. V poslednej dobe je ich až moc.
Retardovaný smiech. Neuveríte, ale mám najlepšiu kamarátku, ktorá sa smeje (ako dáky feťák) akoby sa dusila. Vždy ma to neuveriteľne rozosmeje.
Plná ladnička. Toto sa ani okomentovať nedá!
Pokoj. V poslednej dobe zaspávam s veľmi dobrým pocitom,že som nepremárnila deň. Že som si ho vlastne naplno užila a teším sa na ďalší.


Halloweensky večer strávený v pohodlí mojej preplnenej izbičky :3


Fotka, ktorú som len mobilom cvakla pri venčení :) Jeseň je proste nádherná!

Pokánie - alebo inak STRACH O RODIČOV

31. července 2013 v 1:24 | Xiloli
Pokánie ? Prišlo mi to ako skvelý názov pre tento článok... pozerala som totiž s mamou a sesternicou film "Pokánie" a bol fakt zaujímavý, ale preto tento článok nepíšem.

Pokánie je niečo ako ľútosť nad previnením - no ani pre toto (aby som vám vysvetlovala význam slova) tento článok nepíšem.

Stalo sa to totiž niečo... čo naozaj ľutujem. Nespravila som ani ja tak chybu. Skôr ľutujem to, že som sa previnila už len začať o tom rozprávať. Verím, že ste mimo... tak ja vám to vyrozprávam. Proste... vošla som do izby a vyriekla som vetu, ktorá nenasvedčovala ničomu dobrému. Teda... ja som ju ani nedopovedala, pretože ju sestra doplnila za mňa, no prišlo mi to strašne moc divné. Pretože práve ja som tá, ktorá sa s vnašej rodine neustále nad niečím zamýšľa a prišlo mi divné práve to, že sa moja sestra nad tým zamýšľala tiež. Akoby ma presvedčila, že je to naozaj tak.

Lenže vy stále netušíte čo som to vlastne povedala...

Prezradím vám ten rozhovor.

Ja :
Maťa ? Nepríde ti niekedy akoby oco...
Sestra : ...mamu podvádzal ?
Ja : Presne tak.

Nedivte sa, strašne ma to vystrašilo. Fakt, že si to myslí aj moja sestra čo nikdy nič nerieši ma vydesil o to viac. Strašne sa bojím, že je to pravda. Veď predsa... nemám ten pocit len ja. Tento článok je vážny. Nerobím si srandu a nie je mi do smiechu. Skôr mám strach. Nemám dôkazy, nevidím ani žiadne podozrenie. Skôr... si to myslím. So sestrou sme sa potom dlho rozprávali o rozvode. O rodičoch. O tom, prečo si to vlastne myslíme a čo budeme robiť...
No takmer nič sme nevyriešili. Iba sme sa zhodli, že kebyže sa naši rozídu - zrútime sa. Obidve. Moc si prajem, aby to nebola pravda. Aby ma ten pocit prešiel. Za normálnych okolností som optimista - no už ani moje myšlienky typu "nemáš dôkazy, nevieš či sa to deje, sú šťastní..." nezaberajú. Nie som že totálne na dne. ANi sa to nechystám nijak riešiť... skrátka z toho mám len blbý pocit a cítim akoby sa blížilo niečo zlé. Niečo ako ticho pred búrkou.

○○○

FAKT BY SOM CHCELA PRÁVE TERAZ, VEDIEŤ VÁŠ NÁZOR NA CELÚ TÚTO SITÁCIU A AJ TO, AKO JE TO U VÁS. ČI RODIČIA ŽIJÚ SPOLU, ALEBO SÚ ROZVEDENÍ A POD... ĎAKUJEM :/

Motivácia

27. června 2013 v 22:07 | Xiloli
V dnešnom svete je veľmi ťažké dokázať niečo výnimočné. Je zložité stať na niekým - no nie nemožné. Avšak, ľudia sú leniví, sebakritickí a všelijakí. Mnoho z nich to vzdá ešte skôr ako to vôbec skúsi.
Chcelo by to motiváciu...
Niečo, čo vás nakopne do splnenia svojho sna. Každý z nás túži po niečom inom... a na každú cestu je potrebná motivácia - dôvod prečo to dotiahnuť do konca.
Nebudem tu písať svoje pocity do vetra.
Ukážem vám pár citátov :)

○ Vždy rob to, čo sa bojíš urobiť.
○ Ďalší deň je ďalšia šanca priblížiť sa k svojmu snu.
○ Keď nevieš dôvod prečo pokračovať, spomeň si na dôvod prečo si začal.
○ Začni, lebo nikdy nebudeš vedieť, či náhodou raz nebudeš môcť začať.
○ Buď silnejší ako tvoja výhovorka.
○ Ak naozaj chceš, čas si nájdeš!
○ Nehovor p tom,.. konaj to!
○ Splniť sa nám môžu len sny, ktoré uskutočníme.
○ Bolesť je dočasná, hrdosť je večná!
○ To nie je hora, nad čím sme zvíťazili... to sme my sami!
○ Zdravý človek = šťastný človek
○ Nevzdávaj to a uvidíš ako to vzdajú ostatní.
○ Kde je vôľa, tam je cesta.
○ Každý majster bol raz začiatočníkom.
○ Lepšie je zapáliť aspoň jendu sviečku, ako reklínať večnú tmu!

STOP (ne)'zmyselnej' práci!

16. června 2013 v 22:19 | Xiloli
Vždy po večeroch - keď hľadám inšpirácie a blúdim po iných blogoch - nachádzam veci, čo by sa dali nazvať ako ôsme divy sveta. Áno, mám na mysli blogy, ktoré ani tak nemajú zmysel.

Nechcem sa nijak vyvyšovať,
nechem nikoho osočovať,
ani nikoho buzerovať, že robí zlú prácu...
CHCEM jedine vyjadriť svoj skromný názor.

Myslím, že blogový svet je obrovský. Blogov je vytvorených veľa.. no je aspoň polovica takých dobrých ? Alebo sú to len smeti ?
Viem, každý blog vyzerá inak. Každý je osobitý - no musím povedať, že niekedy sa až udivujem.
Nejde ani tak o samotný vzhľad (i keď aj ten tam zapadá), ale o ten štýl písania. Príde mi, akoby niektoré články (na ktorých sa mi pozastavia oči) písala hŕba malých detí. Dievčatiek.

Neviem... podľa mňa to nevadí len mne. Zlých blogov je viac ako tých dobrých. Nehovorím, že ten môj je dokonalý,...
ale aspoň sa snažím..
A zase sa musím vrátiť k tomu, že mňa do toho nič! Ale žijeme v slobodnej zemi, kde názory ešte nevymreli.

Mojím snom v blogovom svete by bolo to, aby deti (ale doslovné deti) nemali prístup ku blogom, či iným internetovým zriadeniam. Deti majú mať detstvo a nie vysadávať pri internete, keď ich práca aj tak nikdy nebude mať zmysel.
Podotýkam, závisí od osobnosti.

Minule som blúdila po blogoch a narazila som na jeden nádherný. Vlastnilo ho malé dievča. Dvanásťročné. Pomyslela som si, že to zas bude.. ale na moje veľké prekvapenie som sa mýlila. Písalo tak trašne múdro, tak dospelo...
Ten blog som si zamilovala a navštevujem ho.
Je mi jedno, že to dievča má 12 - keď je úžasnejšia ako iné oveľa staršie blogerky.

Tým, som chcela povedať...
že každý môžeme po sebe zanechať skvelú a zmyselnú prácu.
A nezáleží ani na veku, či kráse..
záleží od osobnosti a originalite.

Pokračuj...

8. června 2013 v 13:05 | Xiloli
Sedím si v izbe. Sama zavretá. So svojimi myšlienkami a hudbou, ktorá mi hrá v rádiu cez moje USB.
Prší...
Je to ten taký dážď, ktorý vzniká pri teplom počasí. Príjemný. Teplý.. voňavý. Padá na rozpálený asfalt,... vzniká tá vyparovacia vôňa. Kvapky hrajú do rytmu piesne Carry on.
Toto je ten najkrajší pocit... za tento týždeň.
Oddych.
Spokojnosť.
Slnko stále svieti... kvapky padajú a chlap spieva.
Milujem to..
Zabúdam na starosti. Zabúdam na všetko potrebné... Som započúvaná do hudby a píšem... Prsty mi behajú po klávesnici bez toho, aby som nad niečím premýšľala. Asi toto je tá inšpirácia. Tá úľava od všetkého.
Chcem to prežívať v jednom kuse...
Stále.
Kludne túto chvíľu aj naveky.
Hlavne "pokračovať" - ako vraví aj samotná pieseň.
Načo sa kvôli niečomu trápiť, keď i tak budeme "carry on" ?
Zahoď za hlavu starosti.. ži.. pokračuj :)
Pri daždi, pri piesni... pri čomkoľvek.
Život je o inom ako o večnom trápení...
vychutnávaj si chvíle života naplno.



Krajší život ?

31. května 2013 v 23:19 | Xiloli
Dnešný svet je strašne krutý. Taký temný a zlý..
a všetci my, - ľudia - sme vydaný na cestu, z ktorej niet návratu.
Azda si tú cestu môžeme aspoň trošku skrášliť ? Užiť ? Zabudnúť na to, že je vlastne zlá a urobiť si ju príjemnou a nezabudnuteľnou ?

Život si tvoríme my. Sami. Nikto nám nie je hoden kázať čo máme a čo nemáme robiť..
Nikto zo stromu nespadol pre to, aby sme boli dirigovaní.
Sme jednotní. Sme si rovní. No stále si každí úplne iní,.. a nenahraditeľní.

Niektorí sú kópie, iní origináli. Je nás mnoho... a musíme sa v živote pomestiť. Musíme vyhovieť. Musíme si vychádzať v ústrety. Pomáhať si.

No o tomto život nie je.. a nikdy nebol. Áno, možno je to vyjadrené na pár riadkoch v tomto článku. Možno sa o tom spieva v každej druhej piesni či to možno odznieva v každej relácií - ale čo z toho ? Sme nepoučiteľní. Ignorujeme aj vlastné chyby a robíme ich znovu a znovu. Sami sa ničíme... sami hubíme ľudstvo.

Ale ako byť aspoň trochu na zejto nahej ceste šťastní ?
..chce to..
úsmev, žiarivé oči, náladu, pozitívum, teplo v duši, vyrovnanie, zábavu, krásu, dobro, lesk, žiaru, názor, presvedčenie...
a schopnosť kráčať vpred. Po páde sa znovu zdvihnúť...
 
 

Reklama